Svet bez chudoby

ROZHOVOR s poslankyňou Národnej rady SR Magdalénou Vášáryovou o jej pohľade na chudobu po návrate z Etiópie, problémoch Slovenska a rozvojových krajín a postojoch k slovenskej rozvojovej pomoci.

Pred rokom ste spolu s kolegami z krajín V4 navštívili Etiópiu a tamojšie rozvojové projekty. Zmenila táto skúsenosť váš pohľad na chudobu?

Mám dosť veľkú fantáziu a aj pred touto cestou som videla veľa filmov o rozvojových krajinách, bola som tiež v Južnej Amerike v Andách… Ale zažiť Afriku na vlastnej koži bolo niečo celkom iné. Po návrate som dva týždne nemohla spať. Stále som videla tváričku dvojročného špinavého hladného chlapčeka s krásnymi očkami, od ktorého som sa musela odtrhnúť, pričom som si uvedomovala, že má len biedne vyhliadky na dlhší život. Keď som sa vrátila domov a konečne som si napustila plnú vaňu, pozerala som sa na tú čistú vodu a mala som výčitky svedomia. Vaňa priezračnej čistej nekontaminovanej vody by vystačila na jeden deň na pitie pre celú školu v údolí, ktoré sme navštívili. Tie dva týždne v Etiópii boli náporom na psychiku. Špeciálne ťažko som znášala pohľad na 10-11ročné tehotné dievčatá, ktoré sa vracajú domov po vypršaní kontraktových manželstiev. Toto je iná chudoba ako v našich osadách, kde žijú neprispôsobiví občania. Preto, keď chodím po Slovensku, snažím sa hovoriť o tom, čo som videla.

V čase hospodárskej krízy chcú rozvinuté štáty škrtať z výdavkov určených práve na rozvojovú pomoc. Myslíte si, že rozvojová pomoc by mala byť medzi prioritami?

Mojou prioritou je, aby sa aspoň všetky peniaze, ktoré sú určené na rozvojovú pomoc, naozaj účinne využili. Aj preto som iniciovala poslanecký prieskum v Slovenskej agentúre pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS). Doteraz sme totiž neminuli ani tie peniaze, ktoré boli na rozvojovú pomoc určené. Až tretina prostriedkov sa pri predchádzajúcom vedení agentúry vracala späť do štátneho rozpočtu. K zvyšovaniu objemu rozvojovej pomoci sme viazaní medzinárodnými dohovormi a členstvom v EÚ. To, že sme sa dohodli, že nové členské štáty EÚ budú  dávať do roku 2010 na rozvojovú pomoc 0,17% HDP, je správny krok. Problém je, že zatiaľ neviem, dokedy sme schopní tento záväzok splniť. Výhovorka, že je kríza a že tieto peniaze by sme potrebovali na zvyšovanie zamestnanosti doma, je neadekvátna, pretože rozvojová pomoc pomáha udržiavať zamestnanosť v rámci tretieho sektora aj doma.

Prečo by vlastne Slovensko malo poskytovať rozvojovú pomoc?

Dôvody pre rozvojovú pomoc vidím v troch rovinách. Prvá je, že EÚ je najväčším darcom rozvojovej pomoci vo svete a my sme členom. Druhá rovina nesúvisí priamo s nami. Niektoré európske štáty majú pocit viny alebo výčitky svedomia, pretože boli koloniálnymi krajinami a do určitej miery sú dodnes zodpovedné zlyhávajúce štáty. Tretia rovina je pragmatická. Myslím si, že ak sa zlepšia podmienky v rozvojových krajinách, ich občania nebudú mať dôvody emigrovať napríklad do Európy, kde ich počty začínajú viditeľne posilňovať radikálne nacionalistické strany. Zároveň u nás môže pomôcť propagácia našej účasti na rozvojovej pomoci uvedomiť si, že patríme medzi bohaté krajiny a že žijeme v bezpečí. To je dôležité najmä na to, aby sme odstránili jednu z najväčších bariér na ceste Slovenska k civilizačnej a kultúrnej zmene, pocit bezvýznamnosti a malosti.

Na aké priority by sa podľa vás mala sústrediť slovenská rozvojová pomoc?

Som politička a nemyslím si, že len ja by som mala určovať priority, na ktoré by sme sa mali sústrediť. Áno, politici by mali určiť, ktoré krajiny sú pre nás dôležité z hľadiska priorít našej zahraničnej politiky. Z teritoriálneho hľadiska by priority by mali byť vyvážené, pričom by sme tú našu malú pomoc nemali veľmi trieštiť. Na druhej strane si však uvedomujem, že rozvojová pomoc veľmi závisí od  ľudí, ktorí ju robia – teda od mimovládnych organizácií. Preto by som sa spoľahla aj na ne. Majú svoje skúsenosti. Pretože darmo budete od stola vymýšľať nejaký veľký program, keď nemáte človeka, organizáciu, ktorá ho bude realizovať. Dôraz by som tiež dala na to, aby sme sa hlavne pri väčších projektoch spájali s našimi susednými krajinami.

Ponechali by ste Srbsko medzi programovými krajinami?

Srbsko prežilo veľmi ťažké časy a Slovensko v 90. rokoch tiež prešlo nepríjemnosťou vylúčenia. Máme vlastné jedinečné skúsenosti a bolo by veľmi zle, keby sme ich nevyužili. A to aj preto, aby sme pomohli upokojiť situáciu na západnom Balkáne. Každý znalec Balkánu vie, že ak nebude Srbsko plne zapojené do európskej spolupráce, na západnom Balkáne nebude pokoj. Srbsko je najväčšia krajina tohto regiónu a myslím si, že kým sa západný Balkán neupokojí, je našou povinnosťou prispievať k jeho stabilizácii.

V Českej republike, Maďarsku i na Slovensku budú na jar voľby. Je veľmi nereálne očakávať od politických strán, že rozvojovú pomoc zahrnú do volebných programov?

Politické programy musia byť zrozumiteľné pre občanov. To je ich hlavná úloha. Ak voliči nie sú si vedomí významu rozvojovej pomoci, potom ťažko očakávať od politických strán, že rozvojová pomoc bude hrať významnú úlohu v ich programoch. Podľa mňa cesta k tomu vedie cez suveréna - občana. To znamená, aby voliči vyžadovali od politických strán rozvojovú pomoc vo volebných programoch. A v tomto máme niekoľko povinností všetci. Nielen my politici, ale aj tí ľudia, ktorí vedia, aká dôležitá je rozvojová pomoc. Treba, aby po návrate z rozvojových krajín chodili po krajine, aby svoje filmy prezentovali aj v televízii a ak s tým majú vo verejnoprávnej televízii problém, aby sa obrátili na nás – politikov. Bez tlaku občanov rozvojová pomoc ťažko nájde nejaké zásadné miesto v programoch politických strán.

Ale predsa len – politici vedomí si súvislostí v globalizovanom svete by mali brať rozvojovú pomoc do úvahy.

Rozvojová pomoc nie je v našom rozpočte dlho. Ale nastúpili sme na túto cestu a sme pod tlakom, aby sme svoje záväzky plnili. Na druhej strane sme sa však zatiaľ nedostali k tomu, aby si ľudia boli vedomí významu rozvojovej pomoci. Aj preto si mnohí myslia, že my sme najchudobnejší a protestujú: tu pomáhajte a nie tam, tam nás to nezaujíma. Keď na prednáške poviem, že Slovensko ako člen OECD patrí k 30. najbohatším štátom sveta, sú starší občania pohoršení. Preto si myslím, že treba, aby sme sa všetci usilovali vysvetľovať, ako to v rozvojových krajinách skutočne vyzerá a čím sa od nich líšime. Ale treba pritom rátať aj s tým, že sú ľudia, ktorým darmo budeme hovoriť o globalizovanom svete. Vidia len svoj hrniec a s ľuďmi, ktorých v živote nevideli, nemajú žiaden súcit. Toto zmeniť je naša spoločná povinnosť. Pritom štatistiky dokazujú, že najštedrejší nie sú najbohatší občania, ale jednoduchí ľudia, ktorí určite nemajú obrovské úspory, jachty, či lietadlá. Títo ľudia najviac prispievajú na zbierky na Slovensku.

Takže čo by ste odkázali tým, čo tvrdia, že aj tu je chudoba a mimovládky by mali radšej pomáhať v rómskych osadách?

Náš problém nie je v tom, že sme chudobní, ale v tom, že sa nevieme poriadne zorganizovať a nerobíme systémové zmeny. Dávame vianočné dôchodky, ale neriešime systém podpory detí v chudobných rodinách. Nešírime atmosféru, že patríme medzi veľmi rozvinuté krajiny. Samozrejme, aj my máme problémy, ale napríklad najchudobnejšie u nás sú deti, nie dôchodcovia. Opustené deti a mladé opustené matky. A samozrejme - neprispôsobiví občania bez ohľadu na farbu pleti. Ale to sú riešiteľné problémy. V okolí našich osád sú studne s čistou vodou. Existuje prístup k zdravotníckej starostlivosti. Nie je tam bilharióza, ani malária a deti môžu chodiť do školy. Otázne je, či chodia. A to je presne problém organizácie a systému školstva, zdravotníckej pomoci, vytvárania pracovných návykov a podobne. Nuž, ale keď vláda zrušila aktivačné práce, niet sa ani čo čudovať, že problémy sa len prehlbujú a neriešia.

Niektorí ľudia na druhej strane odmietajú rozvojovú pomoc, pretože sú presvedčení, že sa stráca v rukách skorumpovaných politikov.

O tom som nepočula. Slovensko nedáva toľko financií do medzinárodných organizácií. A čo sa týka slovenskej rozvojovej pomoci, nemyslím si, že muimovládky, ktoré pracujú v oblasti rozvojovej pomoci, podporujú skorumpovaných politikov. Som v opozícii, neviem, či v posledných rokoch nevznikli nejaké predstierania rozvojovej pomoci na Slovensku. Podľa mňa je priamo aj na ľuďoch, ktorí v tejto oblasti pracujú, aby poukázali na takéto prípady, ak sa vyskytujú. Mimovládny sektor si musí čistiť svoje vody sám. A je to aj jeho úloha, aby pranieroval tých, čo sa nesprávajú podľa pravidiel.

Prispievate na nejaké zbierky?

Ešte v Etiópii som sa rozhodla podporovať jedno dievča z projektu, ktoré vedie Člověk v tísni. Stratila rodičov, súrodencov a všetkých členov rodiny na AIDS. Má 14 rokov a priznala sa mi, že by chcela byť prvou etiópskou inžinierkou. Moje deti tiež na diaľku podporujú deti v Afrike. Inak, čo sa týka zbierok, vždy, keď ich vidím, tak prispejem. Ale ako človek, ktorý sa tomu venuje, snažím sa k podpore pristupovať systematickejšie. Pomáham napríklad jednému talentovanému rómskemu huslistovi, podporujem tiež ochranu nášho kultúrneho dedičstva – 13 rokov sa venujem podpore drevených chrámov na východnom Slovensku a teraz sme so sestrou otvárali reštaurovanú kaplnku na Kalvárii v Banskej Štiavnici, ktorú sme financovali. Ale snažím sa pomáhať nielen finančne, pretože peniaze nie sú všetko. Treba tomu venovať aj čas a pomáhať organizačne i politicky.

Kupujete aj Nota Bene?

Pravidelne, aj keď nie vždy od jedného človeka. Niekedy si kúpim to isté číslo aj od dvoch rôznych ľudí. Inak toto je presne systém, ktorý nie je len o tom, že dávate peniaze, ale že sa s týmito ľuďmi aj porozprávate a dáte im pocit, že nie sú vylúčení. Aj môj muž Nota Bene pravidelne kupuje, takže niekedy sa nám doma zídu aj tri výtlačky jedného čísla. Potom ich roznesiem po dome a donesiem ich aj do parlamentu, aby si ho prečítali aj ďalší a možno si ho nabudúce kúpia aj sami.

Rozhovor pre bulletin Rozvojovka a časopis Nota Bene pripravila Daniela Balážová