Angola: Učiteľov je stále málo a sú slabo platení
(z rozhovoru s dobrovoľníčkou o. z. SAVIO) Priepastné sociálne rozdiely v Angole bijú do očí. Suma, ktorú si niekto môže dovoliť zaplatiť za jeden kokteil v reštaurácii v hlavnom meste Luande, musí 30 či 40 ľuďom na vidieku stačiť na týždeň. Krajina, ktorá je jedným z najväčších afrických vývozcov ropy, patrí zároveň k najchudobnejším vo svete.
Luanda bola kedysi považovaná za perlu Afriky. ,,V niektorých častiach Luandy máte pocit, že ani nie ste Afrike, ale v nejakej rýchlo rastúcej hospodárskej metropole. V skutočnosti sa však zisky z ťažby ropy a dolovania diamantov sústreďujú v rukách pár rodín,“ hovorí 30-ročná Katka Moravková, ktorá v Angole pracovala rok a pol ako dobrovoľníčka. Vyslaná bola v auguste 2007 občianskym združením SAVIO a v angolskej provincii Cuanza Norte pracovala v sociálnych projektoch saleziánskych misionárov.
Práca saleziánov v tejto časti provincie sa sústreďuje najmä na vzdelávanie v satelitných školách a remeselnícke kurzy. ,,Angola má za sebou 27-ročnú občiansku vojnu a počas nej sa muži naučili jedinému – držať zbraň,“ hovorí Katarína. V kurzoch sa muži učia mierumilovnému remeslu - stolárčine, či zváračstvu. ,,Aj tak však mnohí zostávajú nezamestnaní. Preto je dôležité pomáhať aj pri hľadaní uplatnenia,“ dodáva.
Vytváranie pracovných príležitostí v Angole je kapitola sama o sebe. ,,Nie je tam rozvinuté hospodárstvo a podniky,“ hovorí Katarína. Dodáva, že aj preto sa na živote miestnych ľudí zatiaľ výraznejšie neprejavili následky celosvetovej finančnej krízy a hospodárskej recesie. ,,Títo ľudia vlastne stále žijú v kríze. Nie sú tam podniky, ktoré by teraz vo veľkom prepúšťali svojich zamestnancov.“
Ľudia, s ktorými pracovala, žijú z ruky do úst. ,,Hospodária v rámci svojho systému: niečo si dopestovať, niečo predať a niečo kúpiť. A tak dokola. Pestujú hlavne fazuľu, kukuricu a mandioku – podzemné hľuzy, ktoré varia ako zemiaky a robia z nich aj múku.“
Strava v Angole je veľmi jednotvárna. ,,Mnohé deti tam trpia podvýživou. Nehladujú, ale sú podvýživené,“ hovorí Katarína. Aj jedlo na misii bolo tiež ako na jedno kopyto. Jedálny lístok – menu týždňa - sa každý týždeň opakoval. Dokola - fazuľa, banány, kaša, či uvarená ryba.
Katarínu v rámci jej práce pri organizácii a návštevách komunít sprevádzali aj Angolčania, ktorí miestnym ľuďom radili aj v oblasti poľnohospodárstva a pestovania rôznych plodín.
Angola má dostatok úrodnej pôdy. V časoch kolonializmu patrila dokonca k najväčším pestovateľom kakaovníkov a kávovníkov vo svete. ,,Tie rozsiahle časti zeme však teraz ležia úhorom. Farmárčenie je náročné a je to drina. Navyše za vypestované produkty ľudia dostanú len málo peňazí,“ hovorí Katarína.
Robiť na poliach vo veľkých horúčavách chce kus odhodlania i sebazaprenia. ,,O tamojšom podnebí sa hovorí, že je to brána do pekla. Od jedenástej do tretej popoludnia sa naozaj nedá byť vonku. A ani po tej tretej to nie je ideálne.“
Miestne komunity majú aj ďalšie problémy. ,,Napríklad alkoholizmus. V Angole je ropa rovnako lacná ako pivo. Ľudia na vidieku si ale vyrábajú rôzne kvasené nápoje, najčastejšie zo živice z kmeňov paliem. Dokonca majú aj také príslovie – palma plače, aby sa ľudia smiali.“
Rozšírilo sa aj mnohoženstvo. ,,Do istej miery to súvisí s vojnou. Žien je viac ako mužov. Pre ženu z pohľadu miestnych tradícií je však dôležité, aby mala rodinu a deti. Aj preto je ochotná podstúpiť čokoľvek, aby mala manžela, hoci aj ako druhá či tretia manželka,“ vysvetľuje Katarína. Prvá manželka má síce lepšie postavenie a tie ostatné spoločnosť skôr odsudzuje, v skutočnosti sa to však považuje ,,normálnu vec“. Na to, aby sa žena stala niečiou manželkou, mužovi stačí, aby jej zabezpečil nejakú strechu nad hlavou. Najčastejšie samozrejme, dosť ďaleko od ,,domu“ iných manželiek.
Miestne tradície tiež velia, že treba mať veľa detí a za nijakých okolností sa ich nemožno vzdať. Ani na adopciu v prípade, že rodičia sa o dieťa nemôžu postarať a ono im zomiera pred očami od hladu.
Aj preto je podľa Kataríny dôležitá osveta. Sama o sebe však komplikované problémy súvisiace s chudobou nevyrieši. ,,Zoberte si napríklad typický problém v Afrike – teda to, že ľudia nemajú prístup k pitnej vode. Vodu by mali filtrovať, či prevárať. S varením je však tiež problém, ľudia varia na drevenom uhlí. A koľko toho uhlia spotrebujú, ak chcú naozaj prevárať každú vodu, čo pijú?“ vysvetľuje Katarína.
Ani vzdelávanie a školský systém v Angole stále veľmi nefunguje. Hoci sa v tamojších školách platí len relatívne malé školné, kvalita školstva je slabá a skutočne kvalifikovaných učiteľov je stále málo. Preto k rozvojovej pomoci patria aj príspevky na učiteľské platy. ,,Tamojší ľudia sa naozaj chcú učiť,“ dodáva Katarína po návrate z Angoly.
