Svet bez chudoby

(z rozprávania dobrovoľníčok o.z. SAVIO) Podľa oficiálnych štatistík Azerbajdžan nie je až taká chudobná krajina. Veď ťažba ropy v Kaspickom mori a veľké zásoby zemného plynu jej zabezpečujú relatívne slušný príjem. Presnejšie – istej časti obyvateľstva, pretože Azerbajdžan je zároveň aj krajinou chudobných. Podľa oficiálnych štatistík v pásme chudoby žije vyše štvrtina Azerbajdžancov. V skutočnosti ich však môže byť podstatne viac.

,,Je tam veľmi veľa detí, ktoré žijú v sociálne slabých rodinách. Snažíme sa im pomáhať nielen prídelom potravín, ale najmä vzdelaním, kurzami a rôznymi akciami na voľný čas,“ hovorí 27-ročná Eva Habovštiaková o svojej práci dobrovoľníčky pri saleziánskych misionároch v Baku. Do Azerbajdžanu ju vyslalo občianske združenie SAVIO a spolu s 30-ročnou Zuzanou Švitelovou tam s prestávkami robí od augusta 2007.

Dostať sa v Azerbajdžane k dobrému vzdelaniu nie je jednoduché. Školský systém je prešpikovaný korupciou. Učitelia, ktorí zrejme tiež nemajú veľké platy, svojich zverencov vedome nenaučia toľko, aby zvládli napríklad skúšky na vysoké školy. A tak tí, čo chcú naozaj študovať a dostať sa na školu, si platia nemalé peniaze na doučovanie. Na jeden doučovaný predmet to vyjde 80 eur mesačne. Samozrejme, ak sa niekto chystá na prijimačky, doučovať sa treba aj v štyroch predmetoch.

V kurzoch pre deti zo sociálne slabších rodín sa učí angličtina, ruština i práca s počítačmi. Popri kurzoch organizujú pre deti aj rôzne akcie na voľný čas. Športové aktivity i výlety po krajine. ,,Pre tieto deti je to veľká vec. Tým, že sú z chudobných pomerov, majú len málo možností spoznať vlastnú krajinu. A zážitkom sú pre ne letné tábory pri mori,“ hovorí Eva. Pre deti, ktoré majú záujem aj o katolícku vieru, vedú nedeľnú školu.

Eva Habovštiaková a Zuzana Švitelová pôvodne nerátali s tým, že v Azerbajdžane budú pracovať takmer dva roky. Život v inom kultúrnom prostredí človeka predsa len zaskočí, nech je teoreticky na prácu v misii akokoľvek dobre pripravený. ,,Je to úplne iný svet. Tamojší ľudia sú emotívnejší, oproti Európanom všetko prežívajú viac srdcom. Rýchlo sa urazia, ale potom aj rýchlo na hádku, či spor zabudnú. Svojim spôsobom je to tiež malý pokrok, keď sa naučia hovoriť prosím,“ hovorí s úsmevom Eva.

Po troch týždňoch strávených začiatkom roka na Slovensku však spolu so Zuzanou opäť odcestovala do Baku. K deťom, ktoré sa veľmi chcú učiť, len nemajú na to prostriedky. Do sveta, kde ,,ľudia viac používajú srdce ako rozum“. Do krajiny, kam sa na pomoc chudobným vrstvám obyvateľov ťažko zháňajú peniaze. Veď Azerbajdžan má predsa ropu.